História
Rača je známa predovšetkým svojimi bohatými vinohradníckymi tradíciami, siahajúcimi až do čias rímskych légií. Račianske vinohrady sa rozprestierajú na južných svahoch Malých Karpát v nadmorskej výške 150 – 300 m n. m. Najstaršie dôkazy o osídlení oblasti dnešnej Rače pochádzajú z konca 8. storočia. Najstarší známy dochovaný záznam o pestovaní vínnej révy v Rači je pergamenová listina Kapituly bratislavského kostola s pečaťou, z r. 1296.
V štruktúre poľnohospodárskej pôdy majú vinice v Rači najväčšie zastúpenie až 38,2 %), čo predstavuje takmer 67% výmery všetkých viníc v Bratislave. Druhé najväčšie zastúpenie v štruktúre poľnohospodárskej pôdy má orná pôda s výmerou 32,5 %. Najväčším obhospodarovateľom viníc v Rači je akciová spoločnosť Villa Vino Rača a.s., ktorá obrába 125 ha viníc z ktorej 40% vlastnia a ostatnú prenajímajú. Zvyšné vinohrady vlastnia drobní vinohradníci, alebo súkromné osoby. V poslednej dobe sa miestni vinohradníci usilujú rozširovať svoju produkciu tým, že si postupne prenajímajú ďalšie vinohrady od súkromných osôb. Aj vďaka tejto aktivite dostávajú račianske vinohrady podobu miest, na ktoré môže byť Rača právom hrdá.
Najstarší dochovaný záznam o pestovaní vínnej révy v Rači je pergamenová listina Kapituly bratislavského kostola s pečaťou, z r. 1296. Vinohradnícku minulosť dokladuje aj záznam v obecnej kronike:„Odkedy je Rača Račou, odvtedy sú Račania vinohradníkmi“. Podľa historikov sa vinná réva na území Rače pestovala už za starých Rimanov. Vinohradníctvo tu tvorí historicky najvýznamnejšiu oblasť hospodárskych a sociálnych dejín obce. Stredovek bol poznačený najmä vlastníckymi spormi o viničné pozemky a udržanie privilégií medzi miestnymi šľachticmi a bratislavskými mešťanmi. Informácie o poddanských viničných majetkoch sú dostupné až od 16. storočia. Vinice boli najcennejšou pozemkovou držbou, s ktorou mohli poddaní disponovať voľnejšie než s ostatnou pôdou. V 16. – 17. storočí bol viničný majetok veľmi rozdrobený a malé viničné plochy prevažne vo vlastníctve ľudových vrstiev, čo malo dopad na tvoriace sa štruktúry ľudových vinohradníckych vrstiev. Vinice sa rozprestierali všade, kam oko dovidelo. Členili sa na tzv. pridomové – zväčša obhospodarované želiarmi a podhorské vinice. Patrónom račianskych vinohradníkov je Sv. Urban, ktorý nad nimi bdie vo vinohradoch v nike božej muky.
Račianski vinohradníci kvalitou svojej produkcie vysoko predstihovali aj chýrne malokarpatské centrá. K popularite račianskeho vína prispelo, keď Mária Terézia v r. 1767 udelila Račanom na račiansku Frankovku „dispozičné právo“, čo znamenalo, že sa mohla podávať na viedenskom cisárskom dvore. Väčšina vtedajších obyvateľov sa živila najmä z výnosov z malej vinice a námezdnou prácou u bratislavských vinohradníkov, neskôr v 19. storočí aj v nastupujúcom priemysle. Z roľnícko – vinohradníckej sa postupne stávala robotnícko – vinohradnícka obec. Významný rozvoj vinohradníctva však nastal až po príchode nemeckých vinohradníkov a remeselníkov.
